Celé to začalo silnou potrebou naučiť moju dvojročnú dcéru Mišku pekne sa správať k nášmu psíkovi. Nelly sme si pred 6 rokmi zobrali z útulku. Už vtedy to bola plachá fenka. Doteraz jej tá plachosť a nedôvera voči ľuďom ostala, prevažne k chlapom. Keď som bola tehotná, ani raz mi neprišlo na um dať ju preč, bolo jasné, že budeme jedna veľká rodina. Život so psom má svoje výhody. Avšak príchod malého dieťaťa do rodiny so psom prináša aj určité riziká. Malé deti sa musia naučiť žiť so psíkom v jednej domácnosti a zároveň aj psík sa musí naučiť akceptovať nového ľudského člena rodiny. Ak však nemáte psíka doma, ale sa s nimi stretávate na ulici, tiež je dôležité vedieť sa k nim správať.

Miške som teda klasicky vravela “Nebi havina” alebo “Nekop do havinka”, “Neťahaj havina za chvost”… Ako poučená matka som vždy za tým aj povedala a ukázala, ako sa má k havinkovi správať. Nelly sme si pritúlili, pohladkali a tá nám za odmenu zavrtela chvostíkom. No do Mišky to išlo jedným uchom dnu a druhým von. Má tak, ako väčšina ľudí, vizuálnu pamať. Deti nie sú od prírody zlé, nechcú ubližovať. Sú dobré a chcú sa všetkému od nás naučiť. Len musíme častokrát nájsť spôsob, ako im to odprezentovať tak, aby to prijali. Na Mišku krásne fungovali obrázky. Keď som videla, ako tá naša neskutočne zlá spáčka začala zo dňa na deň spať sama v postielke, bolo to jasné. Prečo sa to stalo? Čítali sme knihu O chorom medvedíkovi od Ľudmily Podjavorinskej.

Na jednej zo strán je nakreslený macík, ako spí sám v postieľke. Sú tam s ním len jeho hračky. A Anička, ktorá sa o neho stará, tam možno len náhodou nakreslená nie je. A tak sme si pri problémoch so spaním vymysleli, že Anička uložila macka do postieľky, aby si oddýchol a zatiaľ išla do obchodu kúpiť pre neho kašičku, ktorú mu ráno varí na ďalšej strane. A fungovalo to. Po dvoch rokoch trápenia sa zo spánkom. Vtedy som pochopila, že to funguje ako aj u nás mnohých – vizuálne. Nie nadarmo sa vraví – lepšie je raz vidieť ako 100 krát počuť 🙂